VZPOMÍNKA: Ján Langoš († 15. 6. 2006)

On do tých Košíc vôbec nemusel ísť …

Streda štrnásteho júna 2006, Vladimír Merta práve skončil svoj koncert v jednom z bratislavských klubov a keď sa zjavil vo foyeri, kde sme na nášho dobrého priateľa v hojnom počte čakali, prvé, na čo sa spýtal, bolo: „A Jano tu nie je?“ „Musí ísť skoro ráno autom do Košíc na nejaké súdne pojednávanie,“ odpovedal ktosi. „Ale zajtra večer sa na teba príde pozrieť.“ Celkom výnimočne mal totiž vtedy český folker v Bratislave počas dvoch dní dva koncerty.

Ten druhý večer sa takmer totožná zostava, zdrvená správou o Janovej tragickej nehode, zišla na tom istom mieste znovu. Merta venoval svoje smútočné hranie Langošovej pamiatke, niekto vyrukoval s informáciou, že Janova manželka Gaba je už na ceste z Prahy do Bratislavy a všetko sa to zmenilo na nervózne čakanie a tiché vzájomné zdieľanie útržkov zmätených spomienok.

Najčerstvejšie sa vynárali v súvislosti s Ústavom pamäti národa, ktorý sa mu tri roky predtým podarilo založiť. Bol to vtedy doslova malý zázrak, keď v parlamente získal dostatočný počet poslancov pre svoju myšlienku, ktorá bola zmyslom jeho politického života. Myšlienku zápasu proti zlu, za pravdu, zápasu za pamäť národa. Bol presvedčený, že bez vyrovnania sa s minulosťou nemôžeme byť naozaj slobodní. Až neskôr, po tej tragickej havárii, sme sa dozvedali, že vtedy do Košíc ani nemusel ísť, no považoval za povinnosť na súde hájiť česť svojho ústavu osobne. On najlepšie vedel, že ÚPN potrebuje ten najvyšší stupeň ochrany.

Vstup na politickú scénu nebol preňho náhodný, hoci dovtedy Langoša (tak ako takmer všetkých revolučných lídrov) širšia verejnosť nepoznala, a aj mnohí z jemu bližšieho okolia mali len tušenie o jeho prednovembrových aktivitách. Pohostinný byt pri známej bratislavskej pivárni Zora, v ktorom manželia Langošovci žili aj s dcérkami Ninou a Luciou, bol často miestom priateľských stretnutí, no zároveň si držal svoje tajomstvo ako priestor, v ktorom sa konali vášnivé politické debaty či pracovné schôdzky disidentov. Ako viacerí Langošovi priatelia, aj ja som sa práve v tomto byte zoznámil napríklad aj s Václavom Havlom.

Do Prahy odišiel Langoš už v prvých týždňoch revolúcie. Verejnosť proti násiliu, ktorú spoluzakladal, ho síce chcela po prvých slobodných voľbách v júni 1990 nominovať na post predsedu slovenskej vlády, no on sa rozhodol vypočuť volanie Václava Havla, ktorý z neho chcel mať federálneho ministra vnútra. Kontakt s českým disentom, undergroundom či šedou zónou, taký samozrejmý pre početné spoločenstvo „gorazďákov“ (ten názov vznikol podľa ulice, kde sa začiatkom normalizácie v jednom dome táto dodnes fungujúca partia sformovala), ktorého bol Jano pevnou súčasťou, sa utužoval aj v zabudnutej prírode kysuckých Brízgaliek. V dnes už legendárnej oáze slobody, ďaleko od civilizácie, nachádzalo spásonosný azyl okrem „domácej“ bratislavskej partie, ktorá tento kút objavila pre seba v polovici 70. rokov, aj mnoho českých intelektuálov a umelcov vrátane spomínaných Havla či Mertu, ale aj Vladimír Mišík, Andrej a Olinka Stankovičovci a mnohí ďalší.

V strmej kysuckej lúke v oblúku za bývalými zdevastovanými cholvarkami pre pastierov a ich zvieratá, za desaťročia postupne prerábanými na ešte stále „len“ skromné drevenice, sa derie k výšinám pomerne mladý, ale už statný buk. Je to Janov buk. Aj jemu, podobne ako ďalším už nežijúcim priateľom, ktorí si zamilovali Brízgalky, tu postupne kamaráti vysádzajú ich stromy. Keď sa týmto magickým miestom pred niekoľkými rokmi prehnala pamätná víchrica, zlomila akoby symbolicky aj Janov buk. No on sa nepoddal a s pomocou najbližších, ktorí ho opravili, sa dnes derie k budúcim výšinám. Ukotvený koreňmi v zemi a upínajúci sa vetvami k nebesám ako symbol bytosti dvoch svetov.

ALEXANDER BALOGH,
publicista a autor knihy Ján Langoš: Strážca pamäti